Memories - 4.kapitola - Porucha
Vstala som na hlasy. Jeden plačlivý, druhý utešoval... A hneď mi došlo, kto to rozprával. Mama sa o mňa bála a Hannah ju utešovala. Väčšinou si úlohy menia, ale nevadí. "Hannah, ja sa o ňu bojím! Ona odpadla a nie prvýkrát a veľakrát ju bolela hlava a bola aj čudná a... ja sa o ňu..." "Mami neboj sa ona nieje mŕtva alebo chorá alebo také dačo naozaj neboj sa!"
"Elizabeth!" zakričala Hannah a vrhla sa mi okolo krku. "Pokoj Hannah, pokojíček... Je mi fájne, len sa trošinku idem upraviť a táák..." sama som nevedela, čo hovorím... Išla som sa osprchovať, pretože som si sama smrdela od zeminy a ihličnanov... Upravená a umytá som si spievala na chodbe pesničku, ktorú som počula včera ráno v rádiu. "Lizzie, už ti je lepšie? Nepotrebuješ niečo alebo mám..." "To je v pohode, zohrejem si ponožky aj sama, v poho..." "Ehm... Liz, si v poriadku? Naozaj?" spýtala sa ma mama "Katharina, to je v poriadku. Len mi zavri dvere, nech sem na mňa nepríde uprdnúť ten skunk, čo sme ho pred troma rokmi s ocinečkom videli... "Vieš a potom sa ten skunk na skeatboarde takto zatočil..." "A..au... Páni nevedela som, že vlasy majú päť nechtov! A ešte aj dobre chutia!" "La...lalalaaa...všetok môj voľný čas... môjmu mesiacu... s ním ja budem vstávať... Slnko nás bude ohrievať... všetko svieti, každý tancuje..." "Elizabeth! Ty... ty si sa zbláznila! Ty patríš na psychiatriu... A-ako to? Ako to mohlo byť...? A-ako? Ako? "Ja som si nepldla!" vykríkla som a v podstate mi to bolo jedno. Mama niekoho rýchlo išla zavolať a keď som zistila, kto to je, začala som sa smiať. Bola to polícia. Zaviedli ma na psychiatriu... Do ústavu pre duševne chorých. Zavreli ma do blázinca...
